Je to už dávno…
Moja babka bola veľmi tvorivá a zručná, veľa vyšívala, šila, piekla úžasné koláče.
Ako dieťa som u nej trávila veľa času, rada som sa hrabala v jej farebných bavlnkách a ticho sledovala keď vyšívala. To milovala. Vyšívala do vysokého veku, aj oči sa jej pokazili a ja som jej ihlu občas pomohla aspoň navliecť. Potom jej oči zoperovali a vyšívala ďalej… a toto čo Vám tu dnes ukážem mám od nej. Veľký poklad. Aspoň pre mňa má obrovskú hodnotu.
Je to bábika, obyčajná z hračkárstva, taká aké boli vtedy dostupné. A babka mi ju obliekla do ” neobyčajných” šiat. Do kroja. Do kroja, ktorý sama ručne a na šľapacom stroji ušila a sama vyšila. Taký kroj, ktorý bol ušitý podľa tradícii, zachovávajúc typický ornament pre miesto, v ktorom moja babka žila. Mestečko, malá dedinka pri Púchove.
Dnes má moja Bábika viac ako 35 rokov, a prežila bez ujmy moje detstvo. Ako malá som ju síce trocha ostrihala, nepáčil sa mi jej účes:-), oči má tiež trocha škuľavé a v ušiach náušnice zo špendlíkov. Prežila len vďaka mojim rodičom, ktorí mi ju starostlivo uchovali. A ja som ju pred pár rokmi zobrala pod svoju strechu.
Bábiku mám doma a vždy keď prejdem okolo, vybavia sa mi spomienky na chvíle s babkou. Pred včerom keď som sa zadívala na tú jej čiernu zásterku, na vyšívané kvietky, ani neviem ako a už som aj kreslila. Inšpirovala som sa tvorbou mojej babky. Jej motív trocha prispôsobený a upravený na mojej hodvábnej obliečke.
Túto obliečku si nechám v obývačke. Len škoda, že sa ňou už babke nemôžem pochváliť. Ktovie čo by na ňu povedala…
